Bystrica je jeden z mála nových rušňov, čo brázdia Slovenské železnice. Zovňajšok sa veľmi nelíši od zvyšku modernejších súprav. Snehobiele lemovanie okolo okien, červený náter bez poškvrny pseudoumenia grafity a la vlaky, či akéhokoľvek náznaku hrdze. Na dverách ani stopy po tuhej železnej kľučke. Stačí stisnúť zelený gombík a dvere sa na povel otvoria. Steny vagónu, uličku i kupé natreli vanilkovou farbou. Keď zasvieti slnko, akoby žiarilo dvojnásobne.
V kupé je 6 sedačiek farby červeného vína. Každý cestujúci má svoje pohodlie, či funkčný prístup na elektrinu. Bodaj by nie. Súprava udržiavanou novosťou aj vonia. Žiadny zápach z WC, žiadne pozostatky vône topánok ktoré prešľapujú z nohy na nohu od Bratislavy po Kysak. Len čistá umelá hmota a kde tu parfum, či kolínska cestujúcich, ktorí to prepískli pred zrkadlom.
V takých vozňoch by si človek želal chodiť stále. Ale Bystrica chce ostať jeden z mála nových vlakov, ktoré brázdia slovenské železnice. Každý pondelok, 14 : 23, smer: Žilina – Bratislava.
Jeho jediným čiernym pasažierom je pražiace májové slnko. Uvelebilo sa naproti okupovanému miestu 28 a neprestajne ho pozoruje. Bledú tvár lemujú vlnité čierne vlasy. Tmavomodré oči uprene sledujú zákutia Váhu spod hrubého zrasteného obočia a hnedých okuliar. Červený škrabanec od žiletky zdobí pokojnú tvár.
Tmavé tesilové nohavice, biela košeľa s krátkym rukávom, ošúchané ale poctivo vyčistené topánky a tmavohnedá kožená diplomatka na držiaku prezrádzajú, že cesta v dusnom popoludní je vzorne zapísaná v diári. Akoby povedal Macháček: „Som proste klasik.“
Zmes potu a korenistej kolínskej vypĺňa priestor. Ticho pred búrkou pretína zvučka nesmrteľnej Perinbaby. Klasik vytiahne mobil z vrecka nohavíc. Súprava ladne prechádza do zákruty pred Púchovom. S hlbokým nádychom stláča príjem neznámeho čísla, ktoré veselo bliká na displeji.
„Prosím?“
„Ahoj, Tono. Jako?“, ozýva sa veselý hlas na druhej strane.
Klasik nechápavo zvraští obočie: „To bude asi omyl. Žiadneho Tona nepoznám.“
„Jasné, že poznáš.“, ozve sa pokojný, a opäť veselý tón z reproduktorov Nokie tri päť desiny.
„Nie. Mýlite sa. Nepoznám“.
„Tono, jebe Ti? Sobota? Plaza Rio?“
„Pane, bohužiaľ nikdy sme sa nestretli.“
Klasik pozrie na hodinky. Ciferník ukazuje minútu po štvrť na štyri. Tono nezložil.
„Počujte, ja neviem kto ste. Cestujem do Púchova na pracovný pohovor. V piatok mi v Plaza Rio v Žiline zmizol telefón. Našiel som ho len včera.“
Do ticha v telefóne udrie hlas sprievodcu: „Vážení cestujúci, blížime sa k železničnej stanici Púchov. S tými čo vystupujú sa lúčime a prajeme príjemný deň.“
„Pane? Ste tam? ..“
„Ty si neni teda Tono? Tono Pánovsky? Nedal som ti 100 000 euro na spoločný kšeft? Riadny balík?,“ pomaly zo seba súka slová, ktoré sa zúfalo ozývajú v prázdnom kupé.
„Tono, nerob si špásy. Musíme sa stretnúť. Vyskytli sa nejaké konplikace.... Počuješ?“
„Pane, je mi to ľúto. Ale, nie. Ak chcete, môžete zavolať do Plaza.“
Vlak začína brzdiť.
Klasik pozrie na aktovku na sedadle vedľa: „Už musím vystupovať a..“, reč náhle preruší tón ukončeného hovoru, „volám sa Peter ....“, mizne v pozadí hluku bŕzd.
Otvorí aktovku. Do bočného vrecka vloží mobil. Z aktovky vypadne poskladaný biely papier. Opäť sadá na miesto. Uprie pohľad na dvere, ktoré sa pomaly začínajú hýbať.
V ruke zviera šek na 100 000 euro.
Privrie oči, rozopne si tri vrchné gombíky na košeli a dýcha. Nádych. Výdych. Slnko pripaľuje. Klasik zadriemal.
...
„To ti trvalo. Už si tu mal dávno byť,“ sťažuje sa drobná blondínka. Pleť jej svieti najnovším odtieňom „ona sa taká narodila, možno je to make-up“. Obliekla si čiernu sukňu striedmo nad kolená, mierne pod zadok a blúzku so zebrím vzorom. Výstrih ako cesta do stredu zeme odhaľuje čo nechcela zakryť.
Klasik sa jej usmieva do našminkovaných očí: „Tami, vieš že v piatok je uzávierka týždňa. Starému som musel referovať, či bude na výplaty. Aj na moju“, natiahne ruku k jej blonďavým vlasom a jemne zasunie ich za ucho, „ach miláčik, vieš ako ťa ľúbim?"
Tami pozerá na ohorok z cigarety: „Miláčik? Obyčajná krava, ktorá na teba vyčkáva sama v tomto pajzli. Prečo sme sa nemohli stretnúť v Miráži?“
„ Prepáč, ale naozaj sa nedalo odísť prv. Kedysi si tento pajzel milovala, " pozrie do stropu a pokračuje, „ starému sa pchám do riti len kvôli tebe. Teraz mám novú stratégiu. Predstav si, v pondelok idem na pohovor. Uvedomia si aký som dobrý a zvýšia plat alebo pôjdem na nové miesto s bombovým nástupným.“
„Jéžiši zasa tá istá pesnička. Čo si myslíš, že sa všetci poondia, keď pán dokonalý odíde? Keby, aspoň by si niekto všimol že si tam drel ako idiot."
„Zlatino, neboj. Všetko chce čas.“
„Čas?? Pozri na Joža. V tej všivárni začinál s tebou. Odišial a teraz je pán šéf. Tereza má všetko. Aj Vuitonku“, podráždene škúli naň a pripaľuje ďalšiu cigaretu, " a ja mám číňana."
„Vykradnem banku? Pošlem ti peniaze a chytia ma,“ žartovne prehodí, „Jožo Terezu podviedol už najmenej 4 krát. To by si chcela? Tami, čoskoro sa budeme mať ako králi. A vo vlastnom byte.“
Pravou rukou ju chytí za bradu: „Nefajči, vieš, že ti to škodí," zahasí cigaretu o popolník, " Budeš mať viac ako Jožova Tereza.“
Blondínka sa začína spokojne usmievať. Konečne. Pootvorí pery. Oblizne ich a mierne sa nakloní k mužovi naproti: „Sľubuješ?“
„Áno, sľubujem.“
„Dobre, ale počuj Macko. Vieš, že sme ešte neboli v Miráži v Akvabare? Tereza hovorí, že robia skvelé mojito. Nepôjdeme zajtra? Za to, že meškáš. Hmmm ?“
Klasik sa vľúdne usmeje:„Dobre, ale až na budúci týždeň. Zajtra ideme k mame. Pozvala nás na večeru. Chcela..“, nestačí ani dopovedať.
Tami začne zúrivo hádzať cigarety, šatku, mobil do malej kabelky zebra číslo 2.
,,U tvojej matky? Nestačí, že u nej bývaš. Obetuješ sexi mojito so mnou kvôli rozvareným zemiakom a mastnému mäsu?“, Tami už zvýšila hlas : „Ja nechcem počúvať jej kecy o tom ako je chorá, aká je chudera, alebo ako namiesto nej sypeš peniaze do mňa? To teda nie !“
Hlavy od vedľajších stolov sa pomaly otáčajú smerom k nim.
„Miláčik, upokoj sa. Zazerajú na nás.“
„Na nás? Na teba! Nevieš nič len chodiť neskoro, behať za mamičkou a hasiť mi cigarety. A nech čumia. Vidia aký si kretén. Ja som tu jasná. Pozri ako vyzerám! “ fňuká urazená Tami. Oblečená v trblietavom kabátiku vyťahuje hlavu hore a prsia strká dopredu.
„Ja chcem byť s tebou, ale chcem byť niekto, nie len Ach Tami.“
Podáva jej vreckovku, do ktorej sa ochotne a nahlas vysmrká.
„ Táák kam ideme zajtra?“
Klasik sa zhlboka nadýchne, zvesí plecia a ticho odpovie: „Večeriam u mamy. Sľúbil som jej to. Poviem, že si ochorela a prídeš inokedy.“
„Aha. Vidím, že si nič nepochopil. Žiadne nabudúce nebude pokiaľ mi nedonesieš dôkaz, že ma naozaj miluješ. Mám po krk prázdnych sľubov. Odchádzam.“, zvrtne sa na opätku a mizne v dverách. Blondínka je preč.
Muž meravo sedí na čiernej barovej stoličke. Pozrie na čašníka, ktorý sa súcitne usmieva: „Čo si dáte?“
„Borovičku“, odpovie a civie na blonďavý vlas v strede stola, ,,ach, Tami, Tami..“
Hlavu položí do dlaní. Vo fajčiarovi počuť tlmené oslavy prichádzajúceho víkendu.
„Bum“, z myšlienok ho prebudí alkohol. Zodvihne hlavu a namiesto čašníka pozerá na sivý oblek šedivého chlapíka s plešinou na strede hlavy.
Veľký nos a mäsité pery sa usmievajú: „Dobrý večer, mladý pán? Počul som ako ste sa bavili so svojou polovičkou. Nedalo mi Vás nepozvať.“
„Aha. A čo keď ste počuli?“
„No, no, no. Nebuďte taký ostrý k niekomu kto vám môže pomôcť.“
Mladík sa narovná sa na stoličke, pozrie dobrodincovi do očí a s hlbokým nádychom zodvihne pohárik: ,,Tak teda na zdravie.“
Najprv jeden. Potom druhý. Tretí. Štvrtý.....
Diskutujú. O ženách. O práci. Rozpráva o tom, aký je šikovný zamestnanec ako vie narábať s peniazmi. Bar je už poloprázdny.
,,Vieš tá tvoja blondínka. Chcela by byť bohyňa. Daruj jej, ja neviem, kozmetický salón. A buď jej manažér. Ona bude mať svoje a ty tiež. Budeš jej to riadiť a kde tu pretočíš nejakú malú faktúrku. Požičiam Ti. Ha?.“
Mužove oči žmurkajú a sústredene hľadajú bod, o ktorý by sa oprela jeho odpoveď. Má vypité.
„Hmm, ja ti neviem. Trochu sme pili a neznie to nečestne?“
„Ale, prosím ťa, ideš niekoho zabiť, okradnúť. Pôžička ako pôžička. Keď si odmyslíme úroky, je to hotová vec, nie ?“
Mužov pohľad skúma opálenú tvár Sivého obleku naproti. Čašník prináša ďalšie kolo. Vypijú a objednávajú.
„Dobre, ale šek vystavíš ešte dnes.“
„Neni problém. Podpíšeš ho a je Tvoj. Potrebujem len meno, adresu a telefón. Šek tebe. Kópiu mne.“
Poháriky sú prázdne.
„Dobre. A. teraz objednávam ja,“ klasik sa obracia k baru, „hej, čašník !!!“
...
„Pane ! Halóoo !!! Konečná ,“ trasie sprievodca ramenom sediaceho na dvadsaťosmičke, „treba vystupovať. HEJ !“
Muž sa pomaly preberá. Za oknom sa vyníma budova Hlavnej stanice Bratislava.
Bleskovo vyskočí na rovné nohy. V poslednej chvíli zachytí sprievodcu, ktorý od prekvapenia len tak - tak nespadol.
„My sme v Bratislave?“
„Už tu stojíme dobrých 10 minút. Kontrolujem vagóny,“ premeria si mladíka. Strapaté vlasy, okuliare nakrivo, zmätené oči, košeľa nasiaknutá potom.
„Radšej ani nechcem vedieť kde ste si kúpili lístok. Zoberte si veci a vystúpte.“, pozrie naň úkosom a pokračuje v svojej kontrole.
Klasikove oči behajú hore - dole. Šek leží na zemi. Zodvihne ho a druhý krát opúšťa Bystricu.
Kráča naprieč budovou k priehradke „predaj lístkov“. Stanica hlavného mesta je pokojná. Cestujúci pozerajú na svetelnú tabuľu, odchádzajú a prichádzajú domov.
„Dobrý deň, do Žiliny“ , kupuje lístok na rýchlik, ktorý odchádza o 10 minút. Mall.sk zarobil v roku 2008 sto miliónov.
Ľudia v hlavnej budove sa začínajú otáčať za novými prišelcami. Policajti. Pobehujú s malou fotografiou pomedzi čakajúcich a pýtajú sa ich otázky v 20 sekundovom intervale.
„Rýchlik Mall.sk vchádza na nástupište číslo 3, koľaj 105. Rušne sú radené od predu jazdnej súpravy...“
Prešľapuje z nohy na nohu. Zviera aktovku a usmieva sa. Zelení sa blížia.
„Dobrý deň. Môžete nám pomôcť?“, pýta sa vyšší z dvojice, ,, hľadáme túto osobu. " Strčí mu pred nos fotografiu do pasu. Diplomatka spadne na betón a rozsype sa.
„Pane, poznáte ho?“ pýta sa menší z dvojice . Klasik odvráti hlavu od papierov, ktoré začal zbierať v pomykove: „Nie. Nikdy som ho nevidel.“
Vysoký sa skláňa k mužovi a pomáha mu. Krátkeho niečo zaujme a s úsmevom sa obracia na kolegu.
„Pane, ste si istý, že neviete o koho ide?“
„Nie. Už som vám povedal..“ odvetí, „ďakujem, už to zvládnem,“ a strká posledný papier do vnútra.
„Nuž viete, túto osobu polícia hľadá na každej stanici od Púchova. V Sobotu podpísal zmluvu s Tiborom Kresákom, ktorý údajne prepiera peniaze kysuckej mafii. Dotyčný od neho dostal 100 000 euro.“
„Áno?“, klasik klopí zrak a ľavou rukou čistí aktovku.
„Len škoda, že tie peniaze nepatrili Kresákovi, ale jeho známym z nebezpečnej partie.“
„Hmm."
„Kresák sa chcel poistiť, tak ho pravdepodobne opil. Ten nešťastník musel byť riadne pod parou, keď nadiktoval na šek meno a adresu svojho šéfa. Hlupák, či génius ?“
„Naivný idiot, seržant, ne?“, ozve sa Vysoký z dvojice.
„Veru, Myškovič, naivný a hlupák, ktorý mu nechal svoje mobilné číslo.“
Klasik je klasik. Ticho preruší štartujúci Mall.sk
„Ťutovský? Peter Ťuťovský?
Peter zdvihne hlavu. Ticho pozerá na Krátkeho zeleného, ktorý drží šek v ruke a nechápavo krúti hlavou: „ Volali sme spolu pred Púchovom. Kresáka a Antona Pánovského dnes ráno objavili zavraždených. Chcete vedieť ako?"
,,Neviem."
,,Nevadí, ja vám to aj tak poviem. Kresáka zastrelili v aute. V taške sme mu našli kópiu tohto šeku. Tá smiešna suma bola nielen smiešna, ale aj osudná. Čerešnička na torte. A ten druhý? Bol to dobrý vedúci? Čo Ťuťovský?"
Peter skláňa hlavu a mlčí.
,,Komu by bolo do reči, keď mu nadriadeného uškrtia počas spánku len preto, že nejaký nespokojný zamestnanec v jeho mene podpísal šek neznámemu známemu? “
,, Keby išlo o mňa, na také by som ani nepomyslel", hrdelne hlási Myškovič.
"Od Vás by som nič iné nečakal. Ale Ťuťovský, Pánovského manželku ste iste poznali."
"Áno poznal. Žije?
,,Áno, našťastie áno. Mala službu na pohotovosti."
Ťuťovský s úľavou vydýchne. Tvár ma stále meravú.
,, Objaviť mŕtveho manžela nie je na zahodenie. Hlavne keď vy žijete. Chudák. Mal smolu. Jeden by povedal, že sa ocitol na nesprávnom miestne v nesprávnom čase.“
Stále ticho. Len Myškovič sa už hodnú chvíľu pohráva s policajnými putami.
„Ťuťovský, ste osoba, ktorá sfalšovala podpis Antona Pánovského a vydávala sa zaňho?“
„Hej som, " monotónne odvetí Peter.
Pozrie na oblohu, späť na Zelených a rozhodí rukami: ,,Urobil som to. Ale vy to nechápete. Bolo to len tak. Pili sme. Nevedel som kto v skutočnosti j," hlas sa mu zlomí, ,, bolo to kvôli nej.“
„Mladíčku, je mi ľúto ale musíte ísť s nami. Máte právo nevypovedať. Všetko čo poviete môže byť použité proti vám ...“
...
Obkolesili ho z každej strany. Papiere, vrava, fotografie. Zhon a hluk prebíja rázny zvuk cengajúceho mobilu. Perinbaba. Displej ukazuje „volá mami“..
Jeden zo zelených strčí mobil klasikovi do rúk: „Tu máte. Volajte s ňou kým môžete.“
„ Anó?“
„Peťko kdesi? Už je večer a teba nikde?“, ozýva sa tichý ženský hlas.
„Mami, niečo mi do toho vošlo. Musel som ísť do Bratislavy. Zdržím sa.“
„Ale Peťko, čo sa deje? Niečo s Tami? Ani k nám neprišla v sobotu. Bravčové som musela dať do mraziaka“, matka sa stará o syna.
„Mami, v piatok sme si vyšli. Veď vieš. Prespal som celý deň a ona sa už vtedy necítila dobre. Nechal som ti odkaz. Nečítala si ho?“
„ Čítala, čítala. Dobre, mäso je tam. Počká na teba. Kedy teda prídeš?“
„Mami, neviem. Prihodila sa nepredvídaná situácia. Je to zložité len tak do telefónu. Možno pôjdem do Leopoldova.“
„Do Leopoldova? Načo, Za Paľom z vysokej?, zvedavo sa pýta matka syna: „ mohol si mi dať vedieť. Počkať. Upiekla by som ti. Aby si nešiel na návštevu s prázdnymi rukami.“
Klasikovi už navreli žily na ruke.
„Mami, nejdem za Paľom.“
„Nie? Tak, kam?“
