Anonymita spotrebiteľa neexistuje

Existuje anonymita spotrebiteľa?
(úvaha)
 Život v anonymite možno opísať ako spokojný život jednotlivca v jeho zaužívanom známom prostredí. S  priateľmi,zvykmi, domovom a  štýlom. Jednotlivec je známy keď ho okruh jeho blízkych, komunita, v ktorej žije vníma a rozpoznáva.

To či jedinec, a teda člověk žije v anonymite nemenej závisi od celku, či skupiny, ku ktorej ho prirovnávame respektíve v ktorých oblastiach ho sledujeme.

Spotrebiteľ.Spotrebiteľ je člověk, ktorý na základe svojho životného štýlu, rodinného a spoločenského zázemia realizuje svoje nákupné rozhodnutia. Rozhoduje sa pre služby a produkty. Opakuje svoje činnosti. Obľubuje určite predajné miesta, preferuje istý štýl komunikácie, či spôsob propagácie a myšlienky, ktoré mu produkty a služby predávajú.

Nie som výnimkou. Člověk, spotrebiteľ a jedinec. Balík 3 v jendom. Moje nákupné rozhdovanie je ovplyvnené sociálnymi faktormi, teda mojim rodinným zázemím, ďalej finančnou situáciou, v ktorej sa nachádzam a cenovými reláciami komodít a služieb.

Nie som spoločensky známa osoba. Som študentom vysokej školy. Na Slovensku sú ich tisícky. Žijem v každodennej anonymite, ktorú vytvárajú skupiny pozostávajúce z mojej rodiny, priateľov, záujmov, osobných plánov, očakávaní, snov, POTRIEB a sociálnych sietí, ktoré vytváram.

Potreby fyzického alebo duševného charakteru sú odpoveďou nedostatku. Pre rovnováhu v živote je namieste tieto potreby, v primitívnej forme nazývané pudy, uspokojiť.

A teda ako mladý spotrebiteľ so svojim vlastným profilom a spotrebiteľskými rysmi nakupujem.

A to anonymne.

Čo znamená byť anonymným spotrebiteľom?

Nakupovať v tichosti nákupného centra, malého obchodíku, či prostredníctvom nákupného košíka na webe? Sústavne v rozdielnych intervaloch priamo úmerným obdobiam v roku. Nedovolím si tvrdiť, či odpoveď na túto otázku je presná. A či sa dá na ňu korektne odpovedať, pretože anonymným spotrebiteľom, teda takým, o ktorého nákupoch, preferenciách u produktoch, … nik nevie, by musel byť sám vlastník podniku, výrobca a zákazník v jednej osobe.

V súčastnosti v procese nákupu pre následnú spotrebu, chceme či nechceme minimálne na jednej úrovni /potreba, rozhodovanie o správnom produkte, nákup na mieste, či cez ineternet, spotreba, .../, stretávame ľudí, ktorých mená poznáme /priatelia, známi, ktorý nám pomáhajú a diskutujú s nami o produktoch/ alebo tých, ktorých mená sa nikdy nedozvieme, či ich nikdy osobne nestretneme. /predavačky v obchode, online poradca na e-shope, .../.

Podľa môjho názoru anonymita neznamená že napr. :V obchode odvedľa, alebo v supermarkete v lokálnom meste nevedia, kedy som sa narodila, aká je moja krvná skupina a prečo si odmietam farbiť vlasy. Anonymitu vnímam ako stav keď nikto nevie, to čo nechcem aby vedel. Nikto nepozná čo rád robím vo voľnom čase, čo je moje obľúbené jedlo, čo kúpim priateľovi naVianoce, ...

A preto odpoveď na otázku, kedy som ako spotrebiteľ stratila anonymitu je úplne jednoznačná.

V januári 1987 som spokojne ležala v matkinom brušku na tržnici v okresnom meste. Rodičia mi kupovali prvé dupačky a detský kočiar v očakávaní môjho narodenia. Pani v stánku sa určite spýtala: „Tak čo bude to dievča?...A aké jej dáte meno..?“ Ako poznám mamu, viem, že s istotou jej odpovedala: „No bude to Ľuba, ak to bude dievča. Ale tak ešte nevieme čo čakáme.“

Rodičia potrebovali obliekať, mať zdravé, šťastné a pokojné dieťa. Mali POTREBU. Moja osoba bola už vtedy neexistujúcim jedincom, ale na druhej strane spotrebiteľom, hoci nie človekom.  O mne a mojom mene sa v danom vymedzenom časovom momente nákupu želaného produktu viedol rozhovor. Moji rodičia kúpili kočiar a dupačky. Predavačka vedela, že budú mať dieťa a bude sa volať Ľuba.

Každé ráno si kupujem čokoládový jogurt v jednom obchode. Stretávam pokladníčky. Hoci sa môže zdať, že majú veľa zákazníkov při blokovaní vidia môj jogurt a pravdepodobnosť, že im mysľou preletí: Toto chce jesť o 11-tej? Tento jogurt nemám rada. Nevie si kúpiť niečo iné? Aj ja by som si dala jogurt. Tak ona má asi ten jogurt rada., existuje.

Před nejakým časom som mala narodeninovú oslavu. V supermarkete Tesco som urobila veľký nákup. Od toaletného papieru po Tatranský čaj. Pani za kasou na mňa závistlivo pozrela. Nemusela nič povedať, z jej tváre sa dalo vyčitať: Ta bude robiť chlebíky s lososovou nátierkou. A toľko sladkostí...... Tá si teda žije.

Áno, priznávam. Je to trochu prehnané a dosť nefér k paniam, ktoré celý deň sedia za pokladňou. V čase nákupu strácame svoje súkromie. Delíme sa oň. To, čo jeme, pijeme, čo si obliekame, to čo máme radi z nás robí toho, kto sme. Ich rukami prechádzajú naše životy počas celej pracovnej doby. A hoci som si istá, že nie stále premýšľajú o ľuďoch, kvôli ktorým ťukajú do kasy, raz za čas s nimi prehodia slovo, zhodnotia ich tvár, oblečenie, priradia k nákupu a niečo si v duchu zamrlmlú.

A ak vyzeráte mlado a na páse sa kotúúľa vami vybraná fľaša alkoholu, dokonca sa ľahko môže stať že na pár minút odhalia aj meno na vašom občianskom preukaze ak sa nachádzate vovekovej hranici 15 – 26.

Toto je príklad ako ja strácam anonymitu spotrebiteľa už od narodenia.

A samozrejme to neuvádzam napr. zľavové kartičky, kde si zaregistrujú všetky vaše osobné údaje a ponúknu vám super čokolády a jeden prací prášok za odmenu. Za  vernosť. Pritom vďaka malému čipu v korporátne  ladenej kartičke získaju hodnotné informácie pre smerovanie nákupu tovaru a pre tvorbu analýzy: Čo ľudia kupujú, čo nekupujú a čo s tým urobíme my a ľudia z marketingových oddelení tých a tých značiek?

Keby sa chceli zaoberať detailami, nie je pre nich náročné zistiť čo je vaše obľubené jedlo, ako často pijete alkohol, či fajčíte,  ... .
A tak predávame svoju anonymitu  nevedome, ľahko a lacno.